Nejde o to, byť najlepší. Ide o to, byť prijatý.
Každý rodič túži po tom, aby jeho dieťa bolo v škole úspešné, šťastné a sebavedomé. A práve preto by sme nemali podceniť predškolskú prípravu. Nie preto, aby sme z detí robili malých géniov. Ale preto, aby sa cítili pripravené, isté a schopné zvládnuť nový svet, do ktorého vstupujú.
No zároveň… aj keď zistíme, že niektoré veci dieťaťu nejdú tak, ako „by mali“, je dôležité zachovať pokoj. Nemusí patriť medzi najlepších, nemusí vedieť všetko hneď. A to je v poriadku. Dôležitejšie než porovnávanie je prijatie.
Každé dieťa má svoj rytmus
Rešpektujme tempo svojho dieťaťa.
Pomáhajme mu objavovať svet spôsobom, ktorý je jemu blízky. Hľadajme spôsoby, ktoré mu učenie uľahčia, nie ho ešte viac zaťažia. Všímajme si, čo ho baví, v čom je dobré. Práve tam sa skrýva jeho potenciál. A práve tam môžeme nájsť cestu, po ktorej raz pôjde s istotou a radosťou.
Dnes sa rodí mnoho detí, ktoré akoby prišli na tento svet, aby nám pripomenuli, čo je v živote skutočne dôležité – návrat k prírode, k skutočným vzťahom, k ľudskosti. Akoby nás ich prítomnosť nabádala spomaliť, zastaviť sa, naladiť sa opäť na seba i na svet okolo.
Veľa z týchto detí prichádza s rôznymi výzvami, ktorým dávame nálepky – poruchy, diagnózy, „iné správanie“.
No čo ak sú práve ony impulzom na to, aby sme my dospelí začali búrať staré, nefunkčné vzorce? Aby sme prestali hodnotiť, kritizovať, zatracovať… a namiesto toho sa učili prispôsobovať, hľadať riešenia, spájať sa a navzájom si podávať pomocnú ruku?
Aby sme pochopili, že dieťa nie je číslo, výkon ani problém.
Prestaňme sa porovnávať s minulosťou.
Často počúvam:
„Veď ani mne sa nikto nevenoval, a tu som!“
alebo
„Veď sa to naučí v škole, netreba to preháňať.“
Lenže dnes deti vyrastajú v úplne inom svete.
Majú nespočetne viac podnetov, lákadiel aj nástrah. Preto potrebujú vedenie. Potrebujú vedieť zamerať pozornosť, nenechať sa vyrušiť pri akejkoľvek činnosti, vedieť ju dokončiť, vedieť kriticky myslieť, rozlišovať, čo má hodnotu, čo je pravda a čo klamstvo.
Mali by mať pri sebe niekoho, kto ich učí budovať zdravé sebavedomie a sebadôveru. A tým človekom by mal byť na začiatku práve rodič.
Ale rodič, ktorý sa nesťažuje na systém či nehľadá chyby v iných. Rodič, ktorý sa vie pozrieť do seba, uvedomuje si svoje silné aj slabé stránky, nechá si poradiť, vie sa učiť a nehanbí sa hľadať pomoc. Nemôžeme predsa všetko vedieť.
A práve preto ma teší, že aj moje online kurzy už objavili mnohé maminy.
Mama ako sprievodkyňa
V mojich kurzoch často vidím, ako si maminy zrazu mnohé veci uvedomia. Zistia, kde ich dieťa je, čo potrebuje a čo im doteraz unikalo. A potom dokážu robiť lepšie rozhodnutia – s pokojom, s istotou a s láskou.
„Je skvelé, čo robíte. Kiežby si čoraz viac rodičov uvedomovalo, že treba tie deti podporiť aj doma, nielen v škôlke. Som veľmi rada, že som natrafila na Váš online kurz, lebo ma to posunulo na iný level. Otvorili sa mi možnosti, čo so svojím synčekom viem robiť, lebo predtým to bolo skôr o tom, že si s ním mám písať, aby som podporila tú grafomotoriku. Vôbec ma nenapadlo, čo všetko tie decká potrebujú vedieť. Keď sa s ním aj hrám, aj čokoľvek robíme, tak už to viac vnímam, že čo vlastne podporujem, čo pri tej hre viem do nej akoby dať, aby som podporila aj iné veci tou hravou formou. Za tie mesiace, čo to takto vnímam, vidím obrovský progres. Čiže som vďačná, že som ten Váš kurz objavila.“
Inak neznamená zle.
Dnes sa mnohé detí potrebujú učiť inak a v inom tempe.
Nie je to však chyba. Je to príležitosť…
Príležitosť hľadať nové metódy, prístupy, cestičky. Nás všetkých učili fungovať podľa jedného systému: „Takto sa to robí, takto to má byť.“
Ale viete čo? Ono to môže byť aj inak! A to neznamená, že je to zle, alebo že to dieťa je zlé. Každý predsa preferujeme nejaký učebný štýl – niekto je viac vizuálny, niekomu stačí počúvať, niekto potrebuje zapojiť aj pohyb a je to úplne v poriadku. Takto to bolo aj v minulosti, len v minulosti sa na to nepriehliadalo. Všetci sme sa museli učiť rovnakým štýlom, rovnakými metódami.
Keď toto pochopíme a príjmeme, zrazu nám všetkým spadne z kameň zo srdca.
Príde úľava.
Príde ľahkosť do života.
Inklúzia sa ale nezačína v škole. Začína sa v nás.
Kým nepochopíme, že nie všetky deti musia mať jednotky, že známky nehovoria o ich hodnote, že rôzne poruchy učenia nie sú tragédia – nebude inklúzia fungovať. Až keď prijmeme, že niekto to má tak a niekto inak, až vtedy budeme skutočne rešpektovať a prijímať.
Veď aj mnoho známych a úspešných ľudí má dyslexiu, dysgrafiu či dyskalkúliu – a nebránilo im to plniť si sny.
👉 Albert Einstein – mal problémy s rečou a čítaním, no stal sa jedným z najvýznamnejších fyzikov v histórii.
👉 Tom Cruise – trpí dyslexiou, no patrí medzi najznámejších hercov sveta.
👉 Agatha Christie – majsterka detektívok, ktorá mala dysgrafiu, a predsa napísala desiatky úspešných kníh.
👉 Whoopi Goldberg – herečka a moderátorka s dyslexiou, ktorej sa dostalo aj mnohých ocenení ako je napr. Oscar
Tieto príbehy nám dokazujú, že aj s poruchami učenia sa dá byť úspešný.
Dôležité je, aby deti cítili podporu – doma, v škole, v sebe.
Láskavé hranice a podpora sú základ
Výchova bez hraníc nefunguje. Ale ani tlak, kritika a neustále porovnávanie.
Deti potrebujú láskavý priestor, kde môžu rásť. Kde sa neboja skúšať, zlyhať, začať znova. Kde sa im verí, aj keď niečo nejde hneď.
Kde ich neporovnávame, ale podporujeme. Kde môžu prejaviť svoje emócie a nepotláčať ich.
Zdieľať článok
Silvia Golianová
