Kto z Vás je jedináčik a kto pochádza zo súrodencov? Aké si odnášame zážitky, pocity, zranenia…? Ako to chceme potom vo svojej vlastnej rodine?
Stať sa mamou, otcom je dar. Niekedy vytúžený, niekedy nečakaný. Jedno dieťa prinesie do rodiny radosť, starosť, strach, lásku, smiech, plač…dve deti dvakrát toľko, tri deti trikrát…
Čo je lepšie? Mať doma jedináčika, alebo dom plný detí?
Zrejme neexistuje odpoveď na túto otázku. Každý si to musí vyriešiť sám so sebou, prípadne s partnerom, alebo to zariadi život sám. Ale ja viem, že jedno dieťa by mi bolo málo. Dve akurát. Tak prečo nie aj tri?
Prvé bolo vytúžené, veľmi vytúžené a očakávané. Po jednom potrate očakávané so strachom, ale aj láskou. Pri ťažko chorom otcovi očakávané s túžbou, že sa mu polepší a že mu prvý vnúčik prinesie nový rozmer do života. Žiaľ… nedočkal sa ho.
A tak z rodiny niekto odišiel, ale niekto nový do nej aj pribudol.
Pri prvom dieťati sa stávate prvomamou. Neviete ako na to. Učíte sa za pochodu. Niečo riešite rozumom, niečo intuitívne, niečo s pomocou iných, skúsenejších mám, niečo pomocou knižiek a teraz aj internetu. Nikto nás nepripravil na túto životnú rolu. Nikto nás nenaučil nič o výchove, o materstve. Robíte, ako najlepšie viete. Rodičom sa totiž nerodíte, rodičom sa stávate. A už všetko robíte v trojici. Výlety, dovolenky, voľný čas podriaďujete dieťaťu. Tešíte sa z jeho prvých úsmevov, z jeho prvých krokov, slov, úspechov. Bojíte sa o neho, keď ochorie. Súcítite s ním, keď si ublíži, niekedy mu aj nerozumiete…Ste mu rodičom, kamarátom, parťákom, učiteľom. Investujete do neho čas, lásku, peniaze.
Jedno dieťa, ďalšie dieťa...
Potom príde druhé dieťa. Je to to najlepšie, čo sa nám trom môže stať. Veľa vecí mám po prvom dieťati, synovi a keďže aj druhý bol syn, všetko bolo nositeľné. Dokonca sa narodili v ten istý mesiac s rozdielom troch rokov a dvoch dní. Aspoň tu sme ušetrili. Lebo čuduj sa svete, ale to dieťa čosi nemálo stojí. Ale už som bola skúsená mama, už som vedela, čo a ako. A veru niečo som už brala s nadhľadom.
A brat učil brata, že sa delíme, že spolupracujeme, že robíme kompromisy, že si pomáhame… Pravidlá, hranice a rituály fungovali. Nemusela som sa stále okolo nich točiť, prehrali sa aj spolu. Spolu chodili von, spolu chodili do škôlky, do školy. Vedela som, že nemusím mať taký strach, ako keby bol len jeden. A už si našu pozornosť tak nevyžadoval, keďže mal parťáka. Dali na seba pozor, odkontrolovali sa. Jasné, že boli aj hádky a klbčenie. Doma to bolo hlučnejšie a vlastne nikdy sme neboli samy, ale nemenila by som.
Chodievali spať spolu, tak aspoň tie večery boli naše, s manželom, vo dvojici.
Keď už boli chlapci samostatnejší, zatúžili sme ešte po dieťatku. Po voňavom bábätku. Už sme vedeli, čo nás čaká. Už sme nešli do neznámeho, aj keď každé dieťa je iné. Vedeli sme, že to zvládneme a že to chceme.
A bolo nám dopriate aj do tretice – syn. Správny kráľ má troch synov (povedal môj muž). Priznám sa, že toto materstvo som si užila najviac. Mala som doma pomocníkov, tak to šlo s ľahkosťou. Bratia boli šikovní, samostatní a malého bračeka ľúbili. Pomáhali ako vedeli, mohla som sa na nich spoľahnúť. Nikdy som ich ale ním nezaťažovala. Ja sama som si ho potrebovala dostatočne užívať. Vedela som, že už ďalšie dieťa mať nechceme, tak som si ho vychutnávala. A on na svojich bratoch lipol a tak je to doteraz. Niečo z vecí podedil aj on, veď tá móda sa zas u chlapcov až tak nemení a hračiek sme tiež nemuseli veľa kupovať. Chlapci si hračky neničili, takže ich bolo dosť. Skôr som pozerala na účel, funkciu a kvalitu hračky, ak som už išla nejakú kupovať. Lebo zas, čomu sa dieťa najviac poteší k sviatku? Neľutujem(e) ani deň, že sme sa takto rozhodli, aj keď niekedy to bolo naozaj náročné. Či po fyzickej, duševnej ale aj finančnej stránke. Keby sme boli ostali pri jednom dieťati, život by sme mali úplne iný. Neviem či lepší, či horší… Iný. Ale rozumiem, keď niekto ostane pri jednom dieťati. Dnes je náročné vychovávať deti. No nám to za to stálo.
