Opisovali, kde to cítili, aké to bolo, ako sa pri tom tvárili, čo im pomohlo, čo robili, ako zistili, že niekto doma alebo v škôlke je smutný, nahnevaný, prekvapený…
Pomáhal nám pri tom aj samotný opičiak, ktorého bábku sme si dali vyrobiť podľa knižnej predlohy. Tiež sme si pomáhali vlastnoručne vyrobenými kartičkami s emóciami.
Deti sa na neho vždy veľmi tešili. Hladkali ho, stískali a zverovali sa mu. Na záver sme si urobili malú aktivitu na samotnú emóciu. Napríklad sme kreslili opičiakovi jeho portrét, aby mal radosť, alebo sme deti zobrali na zmrzlinu ako prekvapenie, či im urobili radosť hraním sa obľúbenej hry a zároveň sme si zažili aj hnev z prehry. Viedli sme ich k tomu, aby boli všímaví jeden voči druhému, ale aj sami voči sebe. Viedli sme ich k tomu, aby sa zamýšľali, že či by sa vzniknuté situácie dali aj inak riešiť. Hľadali sme spôsob ako zvládnuť emócie, ako sú hnev, prežívanie pocitu viny, smútok, strach…Ale hlavne sme ich uisťovali, že každý prežíva emócie, každý sa nejako cíti, je ale dôležité o tom hovoriť, je dôležité ich dávať von, nehanbiť sa za ne a necítiť za ne vinu.
A prečo je dôležité rozumieť emóciám a rozvíjať emocionálnu inteligenciu?
Človek, ktorý rozumie sám sebe a svojim pocitom a vie ich primerane zvládať je šťastnejší, spokojnejší, sebavedomejší, priateľskejší a citovo vyrovnanejší. Dieťa, ktoré vie, že svoje emócie nemusí potláčať alebo sa za ne hanbiť, môže ich dať najavo, je akceptované a prijímané aj s nimi, sa naučí rozumieť aj emóciám druhých. Citová rovnováha je predpokladom toho, že sa nám v živote darí, či v osobnom alebo pracovnom a dokážeme udržiavať zdravé medziľudské vzťahy.
